Ani krok bez nádeje
„Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou.“ (Rim 15,13)
Ak by sme mali hľadať výstižný citát toho, čo sa dialo na 31. ročníku letného kurzu Manželských stretnutí, bol by to určite práve tento z listu svätého apoštola Pavla Rimanom. Počtom možno prekvapujúco menší turnus – hoci šlo o spojenie 1. aj 2. turnusu – však všetko vyvážil práve týmto: radosťou, pokojom, prijatím, blízkosťou a nádejou, ktorá už bola často priam viditeľná. A tam, kde ešte nie... ostáva sila Ducha svätého, ktorá bude konať a dodávať nádej.
Stopäť manželských párov + traja seminaristi a bezmála 90 animátorov boli tým základným ľudským potenciálom, z ktorého bude vyrastať nádej rodín, Cirkvi i spoločnosti. Rovnako z viac ako z 200 detí, užívajúcich si osobitný čas v skupinkách. Internáty UMB v Banskej Bystrici sa teda od 10. do 17. augusta 2024 premenili na liaheň nádeje, ktorá nekončí a ani nemôže, pretože nie je založená na ľudských faktoroch. Vstupná hala opäť vyzerala ako mravenisko vždy ráno, na obed, popoludní a večer, rovnako ako aj jedáleň, v ktorej sme sa všetci svorne počnúc personálom až po posledného stravníka potili. Nádej sme prakticky cvičili aj pri čakaní na výťahy, ktoré nám dávali priestor na budovanie ďalšej cnosti: dobroprajnosti. Jazda výťahom sa tak stala priestorom na objavovanie toho najlepšieho, čo v nás je bez ohľadu na vek – aj keď sme o tom možno doteraz netušili.
Celé „ťaženie za získaním nádeje“ začalo ešte v sobotu v aule UMB, kde nás na pódiu vítali nielen postavy pútnikov, symbolizujúcich motto tohto ročníka Manželských stretnutí „Pútnici nádeje“, ale aj novozriadené štúdio RTV MS. V ňom sa každý deň objavovali správy z „domova“ aj zo „zahraničia“, keďže za hranicami bolo už všetko mimo diania manželákov. Stabilných moderátorov Naďu a Romana Plevovcov dopĺňala aj denná (!) dávka poézie z pera majstra Mirka Zachara, čo nám teda mohla ktorákoľvek TV stanica závidieť. Dalo sa tak súdiť už len podľa toho, aký dosah mali jeho slová na publikum pred každou prednáškou.
V programe sa objavili rovnako aj minútky dona Mariána, ale lepšie, ako tie z prinesenej panvice, ktoré sa nám pokúsil v jedno ráno ponúknuť, chutili tie „slovné“. Hoci to nebývalo veľa viet, šli do živého a do podstaty – ako to už vie len on. (Tieto budú osobitne ponúknuté na webe MS, odporúčame si ich prejsť). Aby sme neprišli skrátka, okrem letkom ponúknutých správ zo športu prišlo na rad aj počasie. Živá rosnička mala občas čo robiť, aby prežila. Hlavne koncom týždňa, kedy ju úpek slnka v kombinácii s príliš odborným výkladom pána meteorológa „skladal“ zo stoličky. Rovnako svieže bolo preverovanie účasti niektorých manželských párov podľa výdrže v rokoch na púti manželstva. Operatívna kapela MS pod vedením Silvie a Palka Liškovcov im brnkla vždy inak temperamentne na strunku. Rovnako to vedela roztočiť aj pred prednáškami a na sv. omši, či v závere pred maturitou – alebo aj pri oslave šesťdesiatky hrdličky z Častej 😊.
To podstatné, prečo sa však stovka manželských párov vzdala „klasickej dovolenky“ s nohami otrčenými v piesku, sa dialo počas prednášok, skupiniek a svätých omší. Svoju osobitnú úlohu zohrávala aj partia vytrvalých kňazov, čakajúcich na adeptov posilnenia nádeje cez sviatosť zmierenia či rozhovor. Celý čas a na každom mieste sa totiž dopĺňala nádej dôjsť do c(C)ieľa, čo bolo viditeľné denne na postavách oboch pútnikov na pódiu. Možno sme si nikdy neuvedomili, koľko detailov z ich výbavy má dosah na to, aby bola manželská púť čo najmenej bolestná a čo najviac úspešná. Klobúk, šatka, slnečné okuliare, batoh či pršiplášť.. pribúdali po každej prednáške a hádam aj do našej výbavy na cestu. Čo všetko to môže znamenať v našom bežnom manželskom živote?
Predovšetkým nás to učilo žiť na ceste ako pútnici podľa slov dona Mariána z iných zdrojov, ako žije svet – pretože tie Božie nie sú pominuteľné a navyše nie sú omylné, zato extra účinné. Priam hmatateľne sa to dalo počuť a cítiť na vstupe Katky a Róberta Stojkovcov pri prednáške o ničiteľoch lásky: „Ani roky u psychológa by nám nepomohli toľko, ako práca v skupinke na MS.“ Recept na udržanie nádeje dali aj Mikelovci, keď odporúčali už od svojho spoločného „áno“ vyprosovať si vzájomne pomoc z neba. Od Lenczovcov sme sa naučili, že ak chcem porozumieť tomu druhému počúvaním, musím najprv rozumieť sám sebe. Nezdá sa vám to povedomé s Kristovým príkazom lásky, kde je potrebné milovať Boha a blížneho ako seba samého? A tak nádej rástla a rástla, naberala imunitu, aby nás vedela potiahnuť na púti aj vtedy, ak to už bude len o nej – a nie o našich silách. Maturita v nádhernom počasí vrátila na svadobnú omšu páry žiariace nádejou: škoda, že ešte nik nevymyslel prístroj, ktorý by meral jej hladinu v človeku. Tu však bola priam hmatateľná...
Týmto párom sa dá veriť, že budú žiť to príslovečné don Mariánove VÚBKMŽ. (Viete preklad? 😊 ) Boli naplnení nádejou prijať manželstvo ako povolanie, ktoré môže a má premeniť svet. Najprv ten ich osobný, potom manželský a rodinný a akoby to bolo málo, aj ten za dverami ich domu. Krásne to na záver zaznelo z pódia: „Predstavil som si, že som tento týždeň na jednej veľkej svadbe, kde mi prednášajúci stále dopĺňali dobré víno ako v tom podobenstve...“ Nevieme, čo síce nalievali organizátori do fliaš postavám pútnikov na pódiu, ale isto aj to dobré víno má v manželstve svoje miesto – trebárs pri prejavovaní pozorností manželov, ak už si teda manžel nepotrpí na kadejaké privesené zbytočnosti na svojej manželke a má ju rád natural.
Hladinu nádeje zvyšovali aj modlitby za potreby, stretnutie o závislostiach, rodinná olympiáda či tanečný večer. Animátori síce vo výťahoch tvrdili, že melú z posledného, lebo na deti vraj teplo nemalo žiadny výkonnostný dosah, no stále mali dosť úsmevu a kreativity nielen pre deti, ale aj pre nás, manželov. Bolo nad čím žasnúť v ich geniálnom predstavení z rozprávky do rozprávky – a tak bolo treba dať klobúk dole aj pred hlavnou animátorkou Monikou či don Jožkom Skalom, ktorí ich držali v neuveriteľnej forme.
Miesto záveru už len dve vety manželského páru, ktorý prišiel na manželáky prvý raz. Ľutovali, aj keď neboli v spovednici. Čo? Dve veci: že tu neprišli skôr a že nevzali so sebou svoje deti.
To je celkom dobré PR pre nádej, ktorú dáva Duch svätý manželom počas manželských stretnutí – a nielen im.Nech si ju teda nesieme a dávame, tam, tak a vtedy, ako treba.
P.S.: Najbližšia kontrola hladiny nádeje pre pútnikov v manželstve a doplnenie jej výšky bude na jesennej obnove MS, 18.- 21. októbra 2024 v Trenčíne.
Za účastníkov všetko zdokumentovala a napísala Mária Kohutiarová