Úvodná sv. omša v ročníku MSS a MS 2024
Sv. omša pri obnovení manž. sľubov MSS a MS 2024
21. nedeľa cez rok – dodatok k MSS a MS 2024
Ranné a večerné príhovory na MSS a MS 2024
Úvodná sv. omša v ročníku MS a MSS 2024 – B – a v II. cykle – BŠ a BB
Čítanie z Listu svätého apoštola Pavla Efezanom Ef 4, 30 – 5, 2
Žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás
Bratia, nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaťou na deň vykúpenia.
Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás.
Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!
Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!
Každý človek zažije za svojho života dosť napomínaní. Ale toto Pavlovo je treba brať inak než ostatné – ak ho chce človek pochopiť, musí sa na to pozrieť vo svetle všetkých Pavlových textov a pritom brať do úvahy predovšetkým prvotné autorstvo Boha.
Kresťan nie je niekto, kto si len k svojmu životu prilepí trochu lepšie chovanie než majú ostatní... Kresťan – to je niekto, kto žije z iných zdrojov – žije z Božej lásky, z odpustenia, z Božieho Ducha. V tomto týždni budeme veľa hovoriť o vzájomných prepojeniach a skúsenostiach. Už tu pripomeniem jedno cudzie slovo – anticipovať ... Pokúsim sa to zhrnúť slovom predvídať... Potrebujeme sa učiť predvídať tak, ako pri futbale Hamšík s Mertensom, keď ešte hrali za Neapol.
My hráme už v rodinách, a manželia musia jeden o druhom a pri druhom predvídať, lebo naše rodiny sú založené na srdci – a to sú manželia – sviatostní manželia. Lebo oni sú srdcom rodiny, sviatostnej rodiny... Zbierajte skúsenosti a podnety, aby ste mohli predvídať... Nepotrebujeme strojček k srdcu ako mám ja, ale potrebujeme si osvojovať zásady, princípy a sviatosti, ktoré patria k sviatostnému manželstvu... Okrem Vás, prednášajúcich a vedúcich to budete aj vy sami, ktorí ich budete uživotňovať...
Pozícia kresťana je určená v prvom rade tým, že je človekom, ktorému Boh v Ježišovi Kristovi odpustil... - tým je zásadne určený jeho vzťah k blížnemu.
Napodobovať Boha nie je trúfalosť, je to úloha.
Tak ako Kristus miluje a dáva sa ako dar, tak aj kresťan (5,2), teda kresťanský manžel.
V duchovnom živote platí totiž jednoduchá zásada, že to, čo „vnímam na Bohu“, môžem potom odzrkadľovať vo svojom konaní voči blížnym, podobne ako dieťa napodobňuje vo svojich postojoch rodičov.
Dobrosrdečnosť je potrebná pre spoločný život vo všetkých jeho rozmeroch. Je znakom dobroty srdca, je umocňovateľom pripraveným udeliť pomoc každému, kto ju potrebuje.
Dobrosrdečnosť očakávame od všetkých: od vodiča v autobuse, od policajta, ktorý riadi dopravu na križovatke, od úradníka, od učiteľa, od lekára, od expedientky, od poštára. Všade tam, kde chceme čosi uľahčiť, kde využívame služby.
Zvlášť dôležitá je dobrosrdečnosť v rodine. Dobrosrdečnosť rodičov vytvára tvorivú atmosféru pre výchovu detí, vzájomná dobrosrdečnosť manželov zaručuje trvalosť ich zväzku. Dobrosrdečnosť príbuzných buduje bezpečný domov, z ktorého vyžaruje pokoj.
Podstatným prvkom dobrosrdečnosti je odpúšťanie, lebo ono vytvára možnosť rehabilitácie, ono prijíma človeka takého, aký je, mobilizuje ho k náprave spáchaných omylov a väčšej ostražitosti, aby tieto omyly už viac neopakoval.
Dobrosrdečnosť, to je znak veľkej zrelosti človeka a dôkaz dlhej práce na sebe. Treba teda veľkú námahu, aby oheň dobrosrdečnosti neustále plápolal v srdci človeka a aby ho nevyhasili žiadne protivenstvá. Nesmie to zmeniť ani zlé počasie, ani náhlivosť, ani nepriateľský postoj prostredia, ani neúspechy. Treba sa to učiť celé roky.
Pavol upozorňuje: - nezarmucujte Ducha Sv., nech zmizne spomedzi vás každá zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie, ako aj každá zloba.
V skutočnosti je to Duch Svätý, ktorý svojou neustálou prítomnosťou na ceste Cirkvi žiari vo veriacich svetlom nádeje: udržiava ho zapálené ako fakľu, ktorá nikdy nezhasne, aby dodávala nášmu životu oporu a silu. Kresťanská nádej v skutočnosti ani neklame, ani nezahanbuje, pretože je založená na istote, že nič a nikto nás nikdy nebude môcť odlúčiť od Božej lásky...
Pavol pridáva: - Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, odpúšťajte si, nasledujte Boha ako milované deti a žite v láske.
Z tohto prelínania nádeje a trpezlivosti je zrejmé, že kresťanský život je cesta , ktorá potrebuje aj silné momenty živiace a posilňujúce nádej, toho nenahraditeľného spoločníka, ktorý nám umožňuje zahliadnuť cieľ: stretnutie s Pánom Ježišom.
Zdravé rodiny sú podstatné pre život spoločnosti.
Sme preto pozvaní stretávať sa.
Bez tejto krásnej a nefalšovanej schopnosti stretávať sa, spoznávať, viesť dialóg, vedieť oceniť a
vedieť nadväzovať vzťahy s bratmi úctivým a úprimným spôsobom nie je možné ponúknuť službu a svedectvo, ktoré by boli naozaj radostnými a vierohodnými.
Preto kresťanské spoločenstvo dáva rodine meno domáca cirkev, pretože v tejto rodinnej vrelosti viera prestupuje každý kút, osvecuje každý priestor a vytvára spoločenstvo.
Žiadam vás, aby ste šli proti prúdu - píše František v AL; áno, v tomto vás žiadam, aby ste sa vzbúrili proti kultúre provizória, v ktorej sa predpokladá, že nie ste schopní prevziať zodpovednosť, že nie ste schopní ozajstne milovať“. Ja vám však dôverujem, preto, že vám dôveruje Boh.
Teda: - Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, odpúšťajte si, nasledujte Boha ako milované deti a žite v láske.
Dávid nastúpil do autobusu, vodič ho milo pozdravil a poprial pekný deň. Dávida to milo prekvapilo. No počas cesty si všimol, že neustále usmiaty vodič má milé slovo pre každého, kto nastupoval a vystupoval.
Keď sa blížil k cieľu svojej cesty, prišiel k vodičovi a povedal: "Toto bola moja najpríjemnejšia cesta autobusom. Vďaka." Potom sa spýtal na dôvod takého milého správania. Vodič sa naširoko usmial a povedal: " No, viete, raz som v novinách čítal, že jeden starý muž odkázal celý svoj majetok vodičovi autobusu, ktorý bol na neho milý. Tak som si pomyslel, že ak budem rovnako milý aj ja, možno, že niečo podobné sa raz pritrafí aj mne. A tak som to skúsil. Dnes už však nečakám, že mi niekto niečo odkáže... Zistil som, že byť milý na ľudí, mi prináša takú radosť do srdca, že mi to úplne stačí."
My máme ešte oveľa silnejší dôvod pre úsmev a dobrosrdečnosť – a to je Ježiš Kristus – a pritom ako kresťania práve v tomto zlyhávame, lebo si robíme rôzne nároky a domáhame sa pozornosti od druhých a práve my by sme to mali byť kto dobrosrdečnosť rozdávajú – lebo my máme podiel na jednom chlebe." (1 Kor 10,17) Eucharistia má za cieľ vytvoriť práve jedno telo, mystické telo Krista, do ktorého sú všetci vštepení a z ktorého všetci čerpajú spásu, telo, ktoré „sa buduje v láske" (Ef 4,16).
To, čo o Eucharistii hovorí svätá Terézia z Lisieux - že ak sa diablovi podarí vzdialiť dušu od svätého prijímania, dosiahne svoj cieľ - platí aj pre rodinu. V akej miere sa zanedbáva prijímanie, v takej miere klíčia zárodky sváru a rozdelenia.
Manželia často neveria v moc svojej lásky, neveria že by mohli svojmu stereotypnému životu dodať vzlet. Je potrebné mať odvahu uveriť v možnosť znovuobjavenia harmónie dvojice, aby bolo možné pestovať ju.
Róbert a Elena sedeli pri stole a raňajkovali.
„Nemáš právo takto sa ku mne správať!" kričala z plných pľúc Ela.
Možno to bola ich päťdesiata alebo šesťdesiata hádka. Už dávno ich prestali počítať. Keď to manžel už nedokázal počúvať, vstal od stola a odišiel.
V práci sa mu akosi nedarilo. Pracoval ako právnik a pri klientoch sa snažil vytvoriť príjemnú atmosféru. Chcel sa úprimne zaujímať o ich problémy ale nešlo to... Unavený a znechutený sedel, čakajúc na posledného klienta. Keď do jeho kancelárie vstúpil tento posledný, na jednej strane bol rád, že už končí, no zároveň cítil nechuť vrátiť sa domov... Vedel, čo ho tam čaká.
Žijú s Elou spolu päť rokov, no posledné štyri boli dosť ťažké. Snažil sa urobiť všetko, čo vedel, ale nič nepomáhalo. Uvedomoval si, že príliš veľa času venuje práci a často rozmýšľa o svojich problémoch. Zamyslený a skoro neprítomný pozeral na klienta...
„S Ruženkou sme spolu štyridsať rokov – začal posledný klient. S ňou mi je tak dobre, až sa bojím, že nebudem chcieť odísť z tohto sveta." – povedal...
Róbert, sa zrazu „prebudil, či prebral". „Hovoríte o svojej manželke?"
„O kom inom by som mal hovoriť?"
„Vravíte, že ste spolu už štyridsať rokov šťastní?"
„Nie, to som nepovedal. Prvých päť rokov to tak nebolo. Problémy sa začali takmer počas medových týždňov. Asi po šiestich mesiacoch do mňa manželka hodila prvýkrát panvicu; po siedmich som ju začal biť. Susedia sa na nás pohoršovali!"
„Čo sa stalo potom?"
„Šlo to s nami od zlého k horšiemu. Ale potom mi dal jeden starý, ale veľmi múdry muž dobrú radu. Prezradil mi štyri zázračné slová, ktoré dokážu „zdolať“ každú ženu, nech má akúkoľvek náladu. Tie slová nikdy nezlyhajú. Je ich ťažké vysloviť, keď sa hádate. Ale muž si musí uvedomiť, že to bude na jeho škodu, ak ich nepovie."
Dnes tento príbeh nedokončím, ale príde čas na jeho dokončenie, lebo to bude dopĺňať to čo tu budeme hovoriť celý týždeň...
19. týždeň cez rok II. c – piatok - 18.00 h – BB – MSS a MS 2024
Ez 16, 1-15. 60. 63; Mt 19, 3-12
Čítanie z Knihy proroka Ezechiela
Bola si dokonalá v mojej ozdobe, ktorou som ťa obdaril, a stala si sa neviestkou
Pán prehovoril ku mne takto: „Syn človeka, oznám Jeruzalemu jeho ohavnosti a povedz: Toto hovorí Pán, Boh, Jeruzalemu: Koreň a pôvod máš v krajine Kanaán, tvoj otec je Amorejčan, matka Hetejčanka. A keď si sa narodila, pupočnú šnúru ti neprerezali, vodou ťa neumyli na očistenie, soľou neposolili a plienkami nepovili. Ničie oko sa nad tebou nezľutovalo a neurobilo ti jedinú z týchto vecí z lásky, ale hodili ťa na zem s odporom v deň tvojho narodenia.
Vtedy som išiel popri tebe, videl som, ako sa hádžeš vo vlastnej krvi, a povedal som ti, zakrvavenej: Ži! Áno, riekol som ti: Ži vo svojej krvi a vzrastaj ako poľný kvet! Rástla si a rozvíjala si sa, dospela si do zrelého veku: spevneli ti prsia, narástli vlasy; bola si však nahá a celá zmätená.
Šiel som popri tebe a videl som ťa; práve prišiel tvoj čas, čas lásky. Rozprestrel som na teba svoj plášť a zakryl som tvoju nahotu. Potom som ti prisahal a uzavrel som s tebou zmluvu, hovorí Pán, Boh, a stala si sa mojou. Obmyl som ťa vodou, splákol som z teba krv a pomazal som ťa olejom. Obliekol som ťa do pestrých šiat, obul som ti obuv z kože delfína, ovinul som ťa kmentom, zaodial hodvábom.
Ozdobil som ťa skvostami: na ruky som ti dal náramky a okolo krku retiazku. Dal som ti obrúčku do nosa a krúžok na uši a na hlavu nádhernú korunu. Zdobila si sa zlatom a striebrom, obliekala si sa do kmentu, hodvábu a pestrých šiat, jedla si múku, med a olej; opeknela si nadmieru a bola si súca na kráľovský trón. Pre tvoju krásu sa rozniesol chýr o tebe medzi národmi, lebo si bola dokonalá v mojej ozdobe, ktorou som ťa obdaril, hovorí Pán, Boh.
No spoliehala si sa na svoju krásu, využívala si svoj chýr a stala si sa neviestkou. Núkala si sa bez výberu každému, kto šiel okolo.
Ja si však spomeniem na svoju zmluvu s tebou z dní tvojej mladosti a uzavriem s tebou večnú zmluvu, aby si sa rozpamätala a hanbila, aby si už od hanby nemohla otvoriť ústa, keď ti odpustím všetko, čo si popáchala,“ hovorí Pán, Boh.
Počuli sme Božie slovo.
Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Matúša
Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak
K Ježišovi pristúpili farizeji a pokúšali ho: „Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?“
On odpovedal: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: ‚Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele‘? A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“
Povedali mu: „Prečo potom Mojžiš rozkázal dať priepustný list a prepustiť?“
Odpovedal im: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak. A hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží.“
Jeho učeníci mu povedali: „Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.“
On im povedal: „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané. Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.“
Počuli sme slovo Pánovo.
Nie je náhoda, že na dnes nám vyšlo toto slovo, lebo Boh anticipoval – teda predvídal tento deň – pre Vás, toto spoločenstvo manželákov...
Na začiatku Stvoriteľ povedal: opusti otca… čo teda Boh spojil nech človek nerozlučuje…
Prečo Mojžiš rozkázal?
Nerozkázal - dovolil ale nemal na to kompetenciu… ani na rozkaz ani na dovolenie...
lebo od počiatku to tak nebolo… Ježiš hneď na začiatku tejto debaty potvrdzuje: čo teda Boh spojil nech človek nerozlučuje…
A celkom jednoznačne prehlasuje, že urobiť inak - to je cudzoložstvo…
Hriech…
Nie je lepšie neženiť sa… ?
Ježiš potvrdzuje pre tých aj tých a vymedzuje to… A pre ostatných je lepšie oženiť sa a v manželstve byť verný a milovať sa až do smrti - lebo láska je rozhodnutie a nie romantika… a preto František povzbudzuje v AL aby sme mladých povzbudzovali do manželstva…
Dnes je piatok – deň pokánia ale aj sviatok nášho manželstva...
Ježiš sa nestal človekom a nezomrel na kríži iba preto, aby nám dal o niečo lepší život. Podstúpil to preto, aby sme získali nový život, úplne nové zásady, nový cieľ a nový zdroj nádeje a sily.
Počúvajme, čo každému z nás Boh hovorí medzi riadkami toho, čo sme počuli v Slove a čo dnes slávime.
Pokúsme sa tak ako to má byť pri každom stretnutí s Božím slovom dešifrovať znaky čias a objaviť naše schopnosti konať dobro, zápasiť so zlom a jasne vidieť potreby osôb, rodín, farností, diecéz, Slovenska, ale aj Európy, Cirkvi i celého sveta.
- Ako sa zjavoval Boh prvému človeku po stvorení sveta? Keď to zhrnieme vychádza nám toto:
- Človek mal k dispozícii dva základné pramene: otvorené vonkajšie oči a čisté svedomie vnútri srdca.
- Očami objavoval svet a hlas svedomia ho učil, ako používať všetky veci k dobrému. To stačilo k čistému životu prirodzenému i náboženskému.
- Ale pod vplyvom pokušení zatúžil poznávať i zlo a okamžite zažil dôsledky tohto tragického objavu.
- Ľuďom sa otvorili oči k možnostiam konať zlo vo svete a hlas svedomia prestal zaznievať vo svojej čistote a človek začal pochybovať...
- Ľudia si začali svoje zlé skutky ospravedlňovať, prestali mať pred očami len dobro.
- Boh sa však neprestal sa aj naďalej zjavovať. Otváral ľuďom oči zase k dobru, hlavne tým, ktorých volal poučovať iných.
- Starý zákon ich nazýval patriarchami, sudcami či „vidiacimi“ a „prorokmi“, mali totiž povedať ľuďom, sprostredkovať to, čo im Boh dal vidieť v osobitnom osvietení.
- Bolo to obyčajne tak vážne, že to buď oni sami, alebo ich žiaci napísali. Tak ako dnešné prvé čítanie Ezechiel... (Išli nám z toho zimomriavky po chrbte. Ale my vieme, že Boh je láska... a záverečné slovo je uistením o odpustení)
- Naše náboženstvo nie je náboženstvom knihy, ale vzťahom k osobe Ježiša Krista, ktorý nám hovorí. Ten, kto ich správne číta, zistí, že tu nachádza to, po čom už dávno túžil.
- Medzi hlasom svedomia a slovami Písma je úzka príbuznosť, musí sa im načúvať súčasne aby sa dopĺňali. Preto, pre naše obnovené formovanie svedomia má veľkú dôležitosť hermeneutika viery.
- Znamená to čítať a rozjímať Božie slovo nielen ako román, poéziu, dejepis alebo detektívku, ale očami viery. A tu nám pomáha aj hermeneutický kruh prof. Gadamera, ktorý to vyjadril, teraz to poviem veľmi zjednodušene – čím lepšie, tým lepšie..., ( čím lepšie poznám funkciu palca, tým lepšie poznám funkciu ruky ...)
Svätci nám svojím životom hovoria, ako sa dá aj dnes kráčať cestou novej evanjelizácie a ako treba žiť, aby láska, ktorú hlásal Kristus, prekonala všetky možné prekážky a ťažkosti. Nikdy nechýbali protivenstvá a odpor proti autentickému životu viery, ale evanjelium má v sebe moc premeniť prekážky na prozreteľnostnú príležitosť na ohlasovanie spásy. Toto platí pre jednotlivca a rovnako pre manželov a rodiny, pretože je to domáca Cirkev.
Keď sa istého amerického multimilionára spýtali, za čo vďačí za svoje veľké bohatstvo, dostali túto odpoveď: „Tajomstvo môjho úspechu spočíva v dvoch veciach. Tou prvou je, že mi otec odkázal veľké dedičstvo a tou druhou je, že som ho dokázal ešte viac zveľadiť.“ My sme dostali ako dedičstvo oveľa viac ako ten Američan...
Vo sviatosti manželstva «sľúbiť lásku navždy je možné, len ak človek objaví väčší plán, než sú jeho vlastné projekty, [plán] ktorý nás podopiera a umožňuje darovať milovanej osobe celú budúcnosť». Aby takáto láska mohla prekonať každú skúšku a napriek všetkému zostať verná, je potrebný dar milosti, ktorý ju posilní a pozdvihne.… (porov. AL 124)
Môj manžel je stály, verný a usilovný. Mám rada ten hrejivý pocit, keď sa môžem oprieť o jeho ramená.
Naša známosť trvala štyri roky, potom sme sa vzali. Po dvoch rokoch manželstva musím priznať, že už mám toho dosť. Dôvody, pre ktoré som ho kedysi milovala, sa teraz zmenili na príčiny mojej nespokojnosti a nervozity.
Som veľmi sentimentálna žena. Zvlášť som citlivá na náš vzťah a svoje pocity. Môj manžel je v tomto pravý opak mňa - nie je taký citlivý, nedokáže v našom manželstve vytvoriť romantické chvíle, po akých túžim. A to ma deprimuje, tak som sa mu rozhodla povedať, že sa chcem dať rozviesť.
„Prečo?" spýtal sa šokovaný.
„Už mám toho dosť. Samozrejme, že ty nevieš o nijakom dôvode, prečo by som to mala urobiť!" uštipačne som mu povedala.
Manžel celý večer mlčal. Zdalo sa, že je veľmi zamyslený. Moje pocity sklamania a rozčarovania boli stále silnejšie. Je to človek, ktorý ani nie je schopný pochopiť a vyjadriť, akú krízu prežívam! Čo iné môžem od neho čakať?
Napokon sa spýtal: „Čo mám urobiť, aby si zmenila svoje rozhodnutie?"
Zahľadela som sa mu hlboko do očí a povedala: „Mám pre teba jednu otázku. Ak mi na ňu odpovieš a presvedčíš moje srdce, zmením svoje rozhodnutie. Povedzme, že by som chcela kvet, ktorý rastie na strmom skalnatom útese.
Obaja by sme vedeli, že ísť ho odtrhnúť znamená tvoju smrť. Urobil by si to pre mňa?"
Manžel na to povedal: „Zajtra ti dám odpoveď..." Tieto slová zmarili všetky moje nádeje.
Keď som sa ráno zobudila, bol už preč. Pod pohárom na stole som našla kúsok papiera, na ktorom bolo napísané: „Moja drahá, ten kvet pre teba nepôjdem odtrhnúť. Ale, prosím, dovoľ mi vysvetliť ti, prečo..."
Hneď prvý riadok mi zlomil srdce. „Keď pracuješ na počítači a padne softvér, plačeš pred monitorom, že sa ti nedarí... Preto si musím ušetriť prsty, aby som ti pomohol obnoviť programy.
Často si zabuchneš dvere s kľúčmi vo vnútri. Preto si musím ušetriť nohy, aby som mohol utekať domov a otvoril ti ich.
Rada cestuješ, ale často na novom mieste zablúdiš. Preto si musím ušetriť oči, aby som ti ukázal cestu.
Rada si doma a ja sa obávam, že začneš sa rozprávať sama so sebou. Preto si musím ušetriť ústa, aby som ti mohol hovoriť vtipy a zážitky, ktoré ťa rozptýlia.
A potrebujem tiež ruky aby som ťa mohol držať za ruku, keď sa budeme prechádzať po pláži a ty si budeš užívať slnečné lúče, sypký piesok a farbu kvetov... a ja uvidím nádherný úsmev na tvojej krásnej tvári...
Tak, moja drahá, pretože si nie som istý, že ťa niekto miluje viac ako ja, nemôžem ti ísť odtrhnúť ten kvet - a zomrieť..."
Slzy mi padali na papier a rozmazávali písmo, ale čítala som ďalej:
„Ďakujem, že si dočítala moju odpoveď. A teraz mi otvor, prosím, dvere, pretože stojím vonku. Priniesol som ti tvoj obľúbený chlebík a čerstvé mlieko..."
Rozbehla som sa k dverám a otvorila ich. Uvidela som jeho ustarostenú tvár. V rukách pevne zvieral fľašu mlieka a bochník chleba.
V tej chvíli som si bola istá, že ma nikto nemiluje tak veľmi ako on.
Taký je život. Keď je človek obklopený láskou, pocity vzrušenia možno slabnú a vytrácajú sa. Človek má sklon nevidieť skutočnú lásku, ktorá spočíva niekde medzi pokojom a každodennou monotónnosťou.
Láska sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Romantické okamihy odhaľujú len povrch vzťahu, za nimi sa skrýva pilier skutočnej lásky - a tým je náš život s jej prejavmi.
„Snaž sa byť vytrvalý v modlitbe, a neprestaň ani uprostred telesných úkonov.“ (porov. GetE 148)
Róbert a Elena sedeli pri stole a raňajkovali.
Ela kričala z plných pľúc.
Možno to bola ich päťdesiata alebo šesťdesiata hádka. Dokončím ten príbeh z minulého uvažovania príbeh:
V práci pri poslednom klientovi som dostal od klienta dobrú radu:
Prezradil mi štyri zázračné slová, ktoré dokážu „zdolať“ každú ženu, nech má akúkoľvek náladu. Tie slová nikdy nezlyhajú. Je ich ťažké vysloviť, keď sa hádate. Ale muž si musí uvedomiť, že to bude na jeho škodu, ak ich nepovie."
„Povedzte mi ich," prosil Róbert klienta.
„Sú to slová, ktoré musíte vysloviť, keď ste najviac rozčúlený. Povedzte ich, aj keď vás škrtia v hrdle. Musíte ich zo seba dostať von!"
Klient pokračoval: „Ten starý muž mi ich napísal na kúsok papiera.“ Keď som si ich prečítal, brada mi klesla.
Vôbec som im neveril. Spomenul som si na tú lietajúcu panvicu a predstavil si zúriacu Ruženku.
Ale klient pokračoval vo svojom rozprávaní o mužovi, ktorý mu ponúkol tie štyri slová: Keď som sa v ten deň vrátil domov, bol pokoj. Ďalší večer sme sa však náramne pohádali pre to, koľko mlieka treba dať prasaťu. Asi by som bol vtedy vyriekol hrozné veci... Ale zrazu som si spomenul na starého muža a slová, ktoré mi napísal na papier. Na to, ako mi hovoril, že je ťažké vysloviť ich v hádke, ale človek ich musí zo seba dostať! Pozrel som Ruženke priamo do očí a... nahlas a zreteľne som ich vyslovil. Nechápavo sa na mňa zahľadela, začervenala sa a zneistela. Uvedomil som si, že som ,v prevahe', a vyslovil som ich ešte raz. Zvesila hlavu, prišla ku mne a povedala mi: „Prepáč, nechcela som byť taká odporná! Daj prasaťu toľko mlieka, koľko chceš."
„Ale už musím ísť," povedal klient.
„Neponáhľajte sa, pane. Ste si istý, že tie slová vždy fungujú?"
„Vždy. Poradil som ich už kadekomu."
„Prezradíte mi ich?" poprosil právnik. Napísal mi ich...
Potom Róbert, musel odcestovať na služobnú cestu. Domov sa vrátil až o týždeň a na príbeh klienta a starého pána takmer zabudol. Ale nebol si istý ako je na tom Elena. Elenu medzitým prešiel hnev a Roberta privítala celkom milo. Ale keď mu večer ukázala koberček, ktorý kúpila (tá farba sa mu nepáčila), opäť bol oheň na streche. Snáď nikdy v živote sa tak nehádali.
Zrazu si vtedy spomenul na klienta a jeho slová: „Tieto štyri slová je ťažké vysloviť v hádke, ale nikdy nezlyhajú. Je to mužova chyba, ak ich nepovie." Zaťal päste, no aj keď vyvinul nadľudské úsilie, jeho pery zostali nemé. Trpkosť v jeho vnútri pochovala zázračné slová.
Z ničoho nič pozrel nahnevanej Elene priamo do očí a zúfalo vyštekol onú vetu. Priamo uprostred šialenej hádky to vyznelo groteskne, ale sám seba počul jasne povedať: „Drahá, mám ťa rád."
Keď to Elena počula, zmeravela a zahľadela sa na Róberta. Potom sa začervenala. Vyznelo to zvláštne, ale pritom veľmi silne. Premohli ju výčitky a rozplakala sa. Ublížila mu takou hlúposťou, ako je koberec! A on aj uprostred hádky a hnevu dokázal vysloviť vetu, ktorú potrebuje počuť každá žena!
Hnev sa pomaly vytratil. Elena sklonila hlavu a povedala: „Ach, Róbert, prečo robím toľko kriku pre koberec? Vrátime ho a vymeníme za farbu, ktorá sa bude páčiť nám obom."
Vystrel k nej ruky, s úsmevom pohladil jej slzami zaliatu tvár, objal ju a pobozkal.
Každý zo skúsenosti vie, aké ľahké je zaľúbiť sa, ale aké ťažké je mať naozaj rád.
21. nedeľa cez rok – B – Mamatko – 2024 – dodatok k MSS a MS 2024
1. čít. - Joz 24,1-2a.15-17.18b - 2. čít. - Ef 5,21-32 - Ev Jn 6,54.60-69
„Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“ a (Bratia,) podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom.
Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom.
Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.
Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela.
Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.
Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.
***
Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ 61 Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: „Toto vás pohoršuje? 62 A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? 63 Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. 64 Ale niektorí z vás neveria.“ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. 65 A povedal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“
66 Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. 67 Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ 68 Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. 69 A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“
Evanjelium je o Eucharistii – my sa však najprv pozrime do druhého čítania, ktoré je o Cirkvi a jej vzťahu s Kristom... A teda aj domácej cirkvi, ktorej je každý z nás súčasťou tak ako je súčasťou tela prst...
Bratia, podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Pred týmto je však takto napísané: „Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“ a (Bratia – toto je uvádzacie slovo liturgistov, aby mohli Slovo uviesť,) podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom.
My obyčajne počujeme až druhú vetu z tohto textu a aj to si ešte skombinujeme...
Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom.
Lebo žena má byť podriadená mužovi vo všetkom...
Ale to sme si my z toho textu vybrali. My musíme vedieť, že je tam ešte veta pred tým: podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Teda aj ženy mužom a muži ženám ...
A čo je za tým?
Jednoznačne: v bázni pred Kristom...
Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom...
Tento vzťah medzi mužom a ženou má celkom iný rozmer a celkom inú dynamiku – dynamiku obojstrannej lásky – presne tak ako medzi Kristom a Cirkvou a teda aj medzi Kristom a domácou Cirkvou...
Vzorom života pre každého muža je Kristus – a on miluje Cirkev a obetoval sa za Cirkev...
A vzorom pre každú ženu je Mária, ktorá predstavuje Cirkev... a vieme si predstaviť Máriu, ktorá by sa hádala s Kristom
Platí tu celé Písmo, nielen časti vytrhnuté z kontextu...
Preto nech deti poslúchajú rodičov – a to v postupnosti od závislosti na nich až po „opustí otca i matku“ cez dynamiku „opúšťa...“
Lebo ako nám povedal sv. Ján Pavol II. v B. Bystrici 12.9.2003: Rodina je sadom, kde sa vychováva k zodpovednej slobode. Preto majú svoje práva a povinnosti jedni aj druhí... Preto tieto skutočnosti nemôže porušiť žiadny zákon a ani zaviesť zákonodarný orgán, ktorý hovorí o právach detí... bez uvedomenia si ich povinností a rovnako ani rodič ani dieťa... Boh to dobre vymyslel a dobre pre nás pripravil... Lebo:
Boh nás stvoril dokonalo; nedokončených;
Aby sme s ním následne pokračovali
- v dokončovaní sa
- v dokončovaní jeho / jej
- v dokončovaní ich (detí)
- v dokončovaní nás (všetkých)
Na tejto ikone Ženícha a Nevesty Eucharistia, je ústredným srdcom celej ikony, predstavuje nebo a zem a zjednocuje ich v úžasnej harmónii. V nej Kristus daruje Cirkvi svoje srdce i život. Ona ako taká ho prijíma, pričom sa necháva úplne formovať Ním samým, a je darom pre celú zem.
Pravou rukou Mária ukazuje na srdce a spečaťuje duchovné prijatie do daru lásky od Ženícha a vyjadruje to so svojou ľavou rukou, ktorou prijíma Eucharistiu.
Plášť milosrdenstva, ktorý Boh daruje ľudstvu v Tele svojho Syna a v dare svojej Krvi stelesňuje v sebe ľudskú lásku ženícha a nevesty. Maličké ikony, ktoré sú na plášti Márie - Cirkvi, ukazujú to isté objatie a intimitu, ktorá je na veľkej ikone. A tým, že u nich niečo chýba a to je Eucharistia – tú potrebujeme neustále prijímať v Cirkvi...
A pretože malá rodinná Cirkev (domáca cirkev) je znakom, je účasťou, je predstavením, sprítomnením a aktualizáciou toho istého tajomstva lásky, ktorá zjednocuje Krista a Cirkev.
Manželstvo pokrstených sa stáva skutočným symbolom novej a večnej zmluvy, potvrdenej Kristovou krvou. Duch, ktorého vylieva Pán, darúva nové srdce a robí muža a ženu schopnými milovať sa tak, ako nás miloval Kristus.
Tertulián svedčí o kráse tohto manželského života v Kristovi: "Ako by som vedel opísať blaženosť takého manželstva, ktoré Cirkev spája, Eucharistia potvrdzuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a Boh Otec schvaľuje?!!! Aké jarmo to majú dvaja veriaci spojení v jedinej nádeji, v jedinej poslušnosti a v jedinej službe?!!!...
Krstom sa muž a žena stávajú raz navždy účastnými na novej a večnej Zmluve, zásnubnej zmluve Krista s Cirkvou. Mocou sviatostnej povahy svojho manželstva manželia sú navzájom spojení nerozlučiteľným putom. Tým, že navzájom k sebe patria, vyjadrujú prostredníctvom sviatostného znaku spojenie Krista s Cirkvou.
Eucharistický život sa má chápať aj ako život v spoločenstve Cirkvi, lebo Ježiš nehovoril o tomto pokrme len tak a nedal ho jednotlivcom ale spoločenstvu.
Aj preto sa ich pýta:
Toto Vás pohoršuje?
Duch oživuje, telo nič neosoží…
Ak hmota nie je spojená s Duchom, je mŕtva…
Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“
„Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“
Ako nám Ježiš môže dať jesť svoje vlastné telo? Aj Peter si kládol túto otázku a potom Ježišovi pritakal…
My si dnes tiež kladieme túto otázku, ale už s úžasom a vďačnosťou. To sú dva postoje, nad ktorými sa môžeme zamyslieť: údiv a vďačnosť pred zázrakom Eucharistie.
Všetci potrebujeme Eucharistiu.
Ježiš sa stará o tú najväčšiu potrebu: zachraňuje nás.
Dvaja neveriaci profesori veľa počuli o Jánovi Vianey z Arsu. Prišli do kostola s úmyslom, že ho budú kritizovať. Prišli na sv. omšu a pri premenení jeden druhému povedali: Ako je to možné, že títo ľudia pred týmto kúskom chleba sú na kolenách... Keď však ukazoval arský farár pred prijímaním hostiu so slovami: Hľa Baránok Boží... vtom mu hostia spomedzi prstov uletela a vznášajúc sa vo vzduchu usadila sa na pery prvého prijímajúceho. Jeden z oboch neveriacich profesorov bol týmto zázrakom priam uchvátený a po sv. omši zašiel za arským farárom, vyznal sa zo svojich hriechov, vyznal svoju vieru, neskôr sa stal dominikánskym kňazom a každému potom rozprával o tomto zázraku jeho obrátenia....
Eucharistia je sám Ježiš, ktorý sa nám kompletne darúva.
Sv. Tomáš Akv. hovorí, že my kňazi živíme Kristovým Telom Kristovo telo a rodičia plodia Kristovo Telo – Cirkev – aby ho kňazi mohli živiť Kristovým Telom... My sa navzájom potrebujeme...
Kiež by sme mali aj my otvorené oči pre Božie zázraky obrátenia, ktoré sa dejú okolo nás a nedali sa zmiesť hlasmi, ktoré hovoria o tvrdej reči.... Ježiš volá: Vezmite a jedzte....
Ranné a večerné príhovory na MSS a MS 2024 - B. Štiavnica a B. Bystrica
V týchto zamysleniach po niekoľko dní skúsme sa zamýšľať nad hĺbkou a šírkou sviatostného manželstva...
***
„Boh stvoril človeka na svoj obraz [...], muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Stále si to potrebujeme pripomínať, lebo v našom uvažovaní je to prameň. Táto kratučká výpoveď knihy Genezis o stvorení človeka má netušene hlboký a ďalekosiahly význam. Hovorí o vysokej dôstojnosti človeka, tohto vrcholného Božieho stvorenia. Zároveň však vyhlasuje, ako chcel mať Stvoriteľ človeka: hneď, pôvodne ako muža a ženu. Tým sa už naznačuje, ako má človek podľa Božích plánov prežívať a stvárňovať svoj život na zemi: nie muž sám, ani žena sama, lež obidvaja spolu v prežívanom spoločenstve.“ A ďalej uvádza: „Odkedy človek existuje na zemi, žil, rozvíjal sa a vytváral ako muž a žena, vo vzájomnom životnom spoločenstve. Táto dvojjedinosť človeka nie je však len jednoduchá faktická danosť. Samotný život vyjadruje, ako táto základná, podstatná skutočnosť človeka v oboch jeho podobách obohacuje, aké obrovské možnosti rozvoja a sebauskutočňovania mu poskytuje.
V pozadí všetkého je zmluva s Bohom ako logický vzťah, ktorý je súčasťou príbehu... Zmluva človeka s Bohom sa v Písme toľkokrát spomína a aj keď sa tu výslovne nespomína, je v celom pozadí „prvotného“ príbehu človeka.
Boh obohatil človeka tým, že ho poslal na svet ako muža a ženu, aby putoval spolu. Zároveň však skúsenosť ukazuje, ako sa život človeka v spoločenstve muža a ženy stáva zložitým, aký je často namáhavý a problematický. Takmer by sa človek rebelantsky vzoprel proti Božiemu plánu: Bože, prečo si takto skomplikoval osud človeka na zemi?
***
Sviatosť manželstva ako sviatosť stvorenia - v sebe nesie zaujímavý, no predovšetkým prenikavý názov aj obsah… Uvažujme spolu v týchto fázach života, keď už všetko chápeme lepšie ako na začiatku (ale niekedy sa nám zdá, že nič nechápeme), lebo sme už mnoho zažili a prežili aj spracovali…, aby sme to mohli odovzdávať… aby sme to mohli cestou, na púti životom, odovzdávať… „Boh stvoril človeka na svoj obraz [...], muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Hovorí o vysokej dôstojnosti človeka, tohto vrcholného Božieho stvorenia: hneď, pôvodne ako muža a ženu. Tým sa už naznačuje, ako má človek podľa Božích plánov prežívať a stvárňovať svoj život na zemi: nie muž sám, ani žena sama, lež obidvaja spolu v prežívanom spoločenstve.“ Vtedy sa všetko deje v momente… ale zároveň to má dynamiku “včuleky”… - lebo to nie teraz, ale odtiaľto pokračuje… ako pretrvávajúce dianie…, ktoré obsahuje osobitnú Božiu výchovu keď sa to deje ako privykanie… Sv. Irenej Lyonský používa obraz vzájomného privykania Boha a človeka. Božie Slovo sa stalo človekom, aby privykalo človeka prijímať Boha a Boha privykalo prebývať v človeku podľa Otcovho rozhodnutia... Boh sa dáva človeku postupne… A po etapách ho pripravuje (postupne) na (postupné) prijatie nadprirodzeného zjavenia, ktorým zjavuje seba samého a ktoré vrcholí v osobe a poslaní vteleného Slova, Ježiša Krista.
„Odkedy človek existuje na zemi, žil, rozvíjal sa a vytváral ako muž a žena, vo vzájomnom životnom spoločenstve. Aj v tom čase, keď je už alebo ešte sám. Boží Syn má na tomto spoločenstve účasť, lebo sa narodil v spoločenstve muža a ženy ako manželov a spolu ako Rodiny …
***
Zaujímavú skutočnosť, som „prečítal“ v Symboloch a Slovách z niekoľkých textov knihy Genezis.
Stvorenie ešte postupuje, lebo dielo nie je skončené – môžeme to „nedokonalo“ vyjadriť aj takto:
«Boh stvoril človeka dokonalo nedokončeného, aby mu človek pomáhal dokončovať „sa“, dokončovať „ho“ a dokončovať spoločne „my“ a dokončovať nás všetkých. A zároveň aby Boh pomáhal v tomto pokračovaní a dokončovaní človekovi v „sa“ - „ho“ – „my“ a „nás“. A na tomto majú postupne účasť aj deti a ľudia okolo nás. A v tomto nasledujúcom čase, majú na tom účasť aj VPS»
Boh sa dáva človeku postupne a po etapách ho pripravuje na prijatie nadprirodzeného zjavenia, ktorým zjavuje seba samého a ktoré vrcholí v osobe a poslaní vteleného Slova, Ježiša Krista.
***
Skúsenosť ukazuje, ako sa život človeka v spoločenstve muža a ženy stáva zložitým, a aký je často namáhavý a problematický. Takmer by sa človek rebelantsky vzoprel proti Božiemu plánu: Bože, prečo si takto skomplikoval osud človeka na zemi? Ale to sú mnohoraké podoby životného spoločenstva muža a ženy, ktoré sa v priebehu ľudských dejín uskutočňovali a ktoré treba čítať Božími očami. Pokúsme sa nasadiť si Božie oči… preto nám dáva Svätý Duch, dar múdrosti…, aby sme pozerali Božími očami. Časté čítanie Svätého písma a slávenie Eucharistie umožňuje vzájomné spoznanie sa tých, čo k sebe patria manžel+manželka+Ježiš.
Boží sen pre nás je tento: zjednotiť nás vo svojej láske, vo svojom spoločenstve, aby sme objavili krásu božského synovstva a bratstva medzi nami. Za to sa Ježiš vrúcne modlil.
Ako prví môžu tento sen realizovať manželia a všetci, ktorí sú s nimi spojení.
Tu Boh pokračoval v privykaní na človeka v my - a my na Boha…
Lebo muž a žena sú stvorení na Boží obraz a podobu - vtedy boli pri spoločnom stretnutí zoznámení… A vtedy sa objavilo konštatovanie človeka (a keďže je to Božie slovo – platí to): „Toto je teraz (alebo ako je v českom preklade: „To je konečně kost...“) kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena (žena), lebo je vzatá z muža…, opustí otca a matku a priľne k svojej manželke s určením: <stav manželský>. Pre tento stav uzatvoreného manželstva dostali s požehnaním program: „ploďte a množte sa...“
***
Božia logika je logikou lásky. Všetky činnosti Boha smerovali ku spoločenstvu (komúnii) s človekom.
Snúbenci pre sviatosť manželstva dostávajú všetko čo potrebujú k životu a k spáse a zároveň si svojou spoluprácou s Kristom otvárajú prístup do vnútra pôsobenia sviatosti. My to máme už toľko rokov k dispozícii a pritom stále sa spoliehame na svoje sily…
Ale tam, kde boli milosti použité, kde bola vykonaná sviatostná činnosť v mene a podľa intencií Cirkvi, tak tam stále (aj teraz a dnes) koná Ježiš Kristus. Ten, ktorý udeľuje sviatosť, je Kristus. Ľudský správca (pri sviatosti manželstva snúbenci a manželia) je („iba“) nástrojom tejto činnosti (pričom milosti obdržia oni). Sviatosti sú totiž gestami lásky zo strany Boha, sú slobodnými gestami. Z vôle samého Boha sú tiež znakmi ekleziálneho poriadku. Neznamená to však zredukovanie Božej milosti na prostredníctvo Cirkvi. V osobe Ježiša Krista táto prítomnosť Boha dosiahla svoje maximum. Kristus je sviatosťou prítomnosti Boha. Prítomnosť Najvyššieho medzi ľuďmi bola zosviatostnená v Ježišovi Kristovi, a On je znakom prítomnosti Boha – Prasviatosť. Sviatosť manželstva preto vyjadruje aj predstavuje tajomstvo aj sviatosť - kde sa „zmiešava božia láska s ľudskou láskou...
***
V týchto dňoch sme si uvedomili dôležité konštatovanie biblického rozprávača (a keďže je to Božie slovo – platí to), ktorý aplikuje princípy prvého manželstva na všetky ostatné, čo robí z tohto výroku všeobecne platnú morálnu normu pre ľudí: «Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom.» Alebo ako uvádza Jeruzalemská Biblia «Preto muž opúšťa svojho otca a svoju matku a priľne k svojej žene a stávajú sa jedným telom.» (porov. Gn 2, 24) Človek sa tak dostáva do celoživotného procesu. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.» Takto jednoznačne Ježiš ustanovil sviatosť manželstva.(porov. Mt 19, 5-6)
Zaujímavú skutočnosť pre takéto objasnenie ponúka Jozef a Mária - v ponímaní ich manželstva - Mária sa vydala na cestu - bez Jozefa či s Jozefom? Zasnúbenie v židovstve bol už manželský zväzok - bez bývania spolu - ženích si privádzal manželku do ich spoločného príbytku po 11 mesiacoch… - Mária teda prichádzala k Alžbete už ako manželka Jozefa… že to bolo skutočné manželstvo dedukujeme z Jozefovho hľadania spôsobu ako ju tajne prepustiť… a v Máriinom prípade v rozlišovaní ako to povedať Jozefovi…
Ale prichádzala k Alžbete s Ježišom v sebe. Jozef nebol s Máriou fyzicky, no bol s ňou mentálne. Ježiš bol s ňou pri tomto stretnutí fyzicky reálne… a toto je dôležité aj pre vaše manželstvo - aj keby ste boli od seba vzdialenosťou vzdialení, mentálne ste spolu, lebo ste sviatostní manželia. A keďže ste kresťania, potrebujete s Ježišom žiť, potrebujete ho prijímať, aby bol stále vo Vás…
***
Treba aby sme si podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi uvedomili: Krst je absolútna nutnosť a preto dáva plnosť nevinnosti. Birmovanie je nutná vhodnosť a preto dáva rozmnoženie milosti s cieľom posilniť kresťana v duchovnom boji. Vzhľadom ku krstu, birmovanie je duchovným rozhojnením.
Charakter krstu a charakter birmovania musia byť od seba odlišné lebo treba si uvedomiť že ⇨ charakter krstu: nám dáva moc uskutočňovať skutky, ktoré sa vzťahujú na vlastnú spásu;
⇨ charakter birmovania: nám dáva moc vykonávať aktivitu, zameranú na duchovný boj proti nepriateľom viery.
Tomáš Akvinský ešte pridáva, že táto moc verejne vyznávať vieru je udelená verejne vo sviatosti birmovania takmer „ex officio", takmer kvôli oficiálnemu povereniu. Rozhojnenie viery" má mať aj vonkajší prejav a toto verejné svedectvo sa týka kresťana „ex officio”, teda aj toho, a najmä toho, kto sviatostne žije vo sviatosti manželstva.
***
Duchovne žijeme zo sviatostí. Najprv si potrebujeme uvedomiť to, že krst je prvá sviatosť, ale aj to, že je bránou k ostatným sviatostiam. Eucharistia je prameňom i vrcholom sviatostného života Cirkvi. Z nej čerpáme a k nej smerujeme aj prostredníctvom intenzívneho kresťanského života.
Človek vo sviatosti dostáva všetko čo potrebuje k spáse a zároveň si svojou spoluprácou s Kristom otvára prístup do vnútra pôsobenia sviatosti. Sviatosti sú totiž gestami lásky zo strany Boha, sú slobodnými gestami a obklopujú celý život človeka od narodenia až po smrť.
My si najčastejšie uvedomujeme čo vo sviatosti krstu dostávame. Boh si nás adoptuje za Božie deti, odpúšťa nám dedičný hriech (aj ostatné, keď ho prijímame už pri užívaní rozumu) udeľuje nám milosť posväcujúcu a prijíma nás do Cirkvi... A potom môžeme prijímať aj ostatné primerané sviatosti.
Vieme, že pri krste dostáva pokrstený aj Ducha Svätého (DS). Ak je DS darovaný už v krste, ako potom vysvetliť, že ten istý DS je darovaný znovu, alebo iným spôsobom vo sviatosti birmovania?
Takto to komentuje Sv. Tomáš Akvinský: krst sprostredkuje plnosť - nevinnosti, birmovanie sprostredkuje plnosť milosti a plnosť Ducha Svätého.
Aký je rozdiel v týchto dvoch „plnostiach"?
Tomáš vysvetľuje: „ak sú všetky sviatosti potrebné ku spáse", preto existuje absolútna nutnosť (vo sviatostiach), bez ktorej nemožno dosiahnuť cieľ: KRST patrí do tejto kategórie.
Ale existuje aj nutnosť vhodnosti, bez ktorej nemožno dosiahnuť cieľ ľahko: BIRMOVANIE patrí do tejto kategórie.
A sviatosť manželstva patrí do ktorej kategórie? A dostávame vo sviatosti manželstva Ducha Svätého? Vo vnútri sviatosti manželstva žijeme krst a uvedomujeme si, k čomu sa pri krste zaväzujeme, resp. k čomu sa zaväzujú rodičia vo výchove pri malých deťoch – a v dospelosti sa stále usilujeme rozmýšľať hovoriť a konať ako Ježiš Kristus a k tomu nám Boh pomáha svojou milosťou. Aj vo sviatosti manželstva, počas celého života. Vo sviatosti birmovania sa otvárame pôsobeniu Ducha Svätého a dostávame oficiálne poverenie v snahe pomáhať iným na ceste spásy, lebo sa stávame laickými apoštolmi, obrancami viery a svedkami Ježiša Krista. Teda „(augmento) rozhojnenie viery" má mať aj vonkajší prejav a toto verejné svedectvo sa týka kresťana „ex officio”, teda aj toho, a najmä toho, kto sviatostne žije vo sviatosti manželstva.
***
Boží Duch – Pneuma, keď začleňuje veriacich do spásneho činu Krista, robí z nich spoločenstvo Nového Božieho ľudu. Túto skutočnosť predpovedal Ježiš, keď hovoril o poslaní Tešiteľa (Jn 16, 6n). Cirkev a Kristus tvoria jedno, pričom zostávajú dvoma skutočnosťami. Cirkev odkazuje na Krista ako snúbenca, Kristus na snúbenicu. Cirkev nie je Kristom, ale Jeho znakom, sviatosťou, ale pritom mystickým Telom Krista. Cirkev skrze svoju prítomnosť je sviatosťou, vďaka Duchu Svätému.
Spomeňme si akú skutočnosť ponúkajú Jozef a Mária - v ponímaní ich manželstva - Mária sa vydala na cestu - bez Jozefa či s Jozefom? Mária prichádzala teda už ako manželka Jozefa…
Premena lásky, premena „obyčajnosti“ sa deje vtedy, keď vo sviatosti manželstva Boh premieňa ľudskú lásku na božskú a zároveň sa osobitným spôsobom sprítomňuje v manželskej láske. Ozrejmuje a pobáda žiť aj práva a povinnosti tohoto cirkevného stavu.
Sviatosť manželstva nie je iba nejaká teória, ale reálna dotácia (dar), na ktorej manželia môžu a majú postaviť kresťanskú dokonalosť spojenú s ich stavom. (Karol Wojtyła)
„Milosť sviatosti manželstva (teda v zmysle „milosť stavu“) je určená «pre dozrievanie v manželskej láske» pre «zdokonaľovanie manželskej lásky.»
***
Snúbenci sa pred vyslúžením sviatosti manželstva dozvedia mnoho o živote vo sviatostnom manželstve – majú „nejakým spôsobom odpozorovaný život v ňom - od svojich rodičov a či manželov okolo seba, ale až životom vo sviatosti manželstva budú oni žiť sviatosť..., budú srdcom svojej rodiny... Až keď snúbenci vyslovia manželský sľub - prirodzený základ, ktorým Boh ustanovuje manželstvo ku ktorému potom viaže Boh pridávanie stavovských milostí. Ak sú títo snúbenci pokrstení, pridáva k ním sviatostné milosti. Ten, ktorý udeľuje sviatosť, je Kristus. Ľudský správca (pri sviatosti manželstva snúbenci a manželia) je („iba“) nástrojom tejto činnosti (pričom milosti obdržia oni). Sviatosti sú totiž gestami lásky zo strany Boha. V osobe Ježiša Krista táto prítomnosť Boha dosiahla svoje maximum. Kristus je sviatosťou prítomnosti Boha. Prítomnosť Najvyššieho medzi ľuďmi bola zosviatostnená v Ježišovi Kristovi, a On je znakom prítomnosti Boha – Prasviatosť. Premena lásky, premena „obyčajnosti“ sa deje vtedy, keď vo sviatosti manželstva Boh premieňa ľudskú lásku na božskú a zároveň sa osobitným spôsobom sprítomňuje v manželskej láske. Sviatosť manželstva preto vyjadruje aj predstavuje tajomstvo aj sviatosť - kde sa „zmiešava božia láska s ľudskou láskou...
***
Sviatosti sú ovocím paschálneho mystéria. Sú stretnutím Zmŕtvychvstalého, sú znakmi činnosti Boha, ustanovenými na to, aby Ho vlastne človek hľadal vo svojom živote, aby chápal život vo svetle Písma Svätého a dokázal rozpoznať Pána. Sviatosti zaväzujú toho, kto ich prijíma, aby hľadal Boha v skutočnosti života. Z druhej strany sviatostná činnosť Boha pripomína a predpokladá odpoveď, spoluprácu celého človeka. Človek vo sviatosti dostáva všetko čo potrebuje k spáse a zároveň si svojou spoluprácou s Kristom otvára prístup do vnútra pôsobenia sviatosti. Sviatosti sú totiž slobodnými gestami lásky zo strany Boha. Z vôle samého Boha sú tiež znakmi ekleziálneho poriadku. Neznamená to však zredukovanie milosti Božej na prostredníctvo Cirkvi. Sviatosti slávené v Cirkvi neobmedzujú činnosť Boha. Sviatosti, ako znaky blízkosti a lásky Boha, človek nachádza v Cirkvi, v ktorej Duch Svätý vedie ďalej dielo Krista. Úloha Ducha Svätého vo sviatostiach je v súčasnej etape dejín spásy nenahraditeľná. Jeho činnosť Cirkev neustále privoláva. Sväté sviatosti majú preto anamneticko-epikletickú (pripomínajúco-zvolávaciu) štruktúru.
***
„Milosť sviatosti manželstva (teda v zmysle „milosť stavu“) je určená «pre dozrievanie v manželskej láske» pre «zdokonaľovanie manželskej lásky.» (porov. AL 89) Táto milosť sviatosti manželstva sa zmocňuje manželov a pôsobí v každom z nich špecifickým spôsobom. (Pri tom platí: «ona je mojim druhým ja» - «on je mojim druhým ja» - «oni sú jedno telo» - spolu «jedno s druhým» vytvárajú «MY») Iba keď som s tebou, som sebou. A keď nie som s tebou, nie som sebou.
Manželia sú si „vysluhovateľmi milosti“ v každej chvíli spoločného života – vždy, keď sa navzájom skutočne milujú, keď dozrievajú, ale aj vtedy keď zápasia o prekonanie ťažkostí. Ba pomáhajúca milosť je pripravená pomôcť a akosi otvára srdce a pobáda prekonávať krízy, aj keď som (sme) v hriechu...
Každý z manželov odpovedá na dary sviatostného manželstva do tej miery, nakoľko sa v láske odovzdáva tomu druhému a nakoľko do tohto aktu sebadarovania vloží celú svoju bytosť.
Ak chceme pochopiť milosť sviatosti manželstva, pre niekoho je to možno prekvapujúce, no predsa to nejako súvisí s Duchom Svätým..., ktorý pôsobí v manželstve… Ako umelec... v tom zmysle, že pripodobňuje manželov tomu obrazu Krista a Cirkvi… Duch Svätý inšpiruje, podobne ako keď hovoríme o umeleckej inšpirácii – tu môžeme hovoriť o inšpirácii v láske... v prejavoch lásky... Duch Svätý je ten, kto nás učí milovať tvorivo... On nás kreuje milovať tvorivo... prichádza a privádza a prejavuje sa to v našom chovaní… Duch Svätý je ikonograf, ktorý píše ikonu Krista v manželoch...
***
Sviatosti sú vnímateľné znaky (slová a úkony) prístupné našej terajšej ľudskej prirodzenosti. Kristovým pôsobením a mocou Ducha Svätého spôsobujú milosť, ktorú naznačujú.
Kristus, ktorý sedí po pravici Otca, teraz vylieva Ducha Svätého na svoje telo, ktorým je Cirkev, pôsobí teraz prostredníctvom sviatostí, ktoré ustanovil na udeľovanie svojej milosti. (KKC 1084) Sviatosti sú „Božie veľdiela“ v novej a večnej zmluve.
Pomazanie chorých nie je sviatosťou len pre tých, ktorí sú na prahu smrti. Nie. Je dôležité, aby to bolo jasné. Keď kňaz pristupuje k človeku, aby mu udelil pomazanie chorých, nemusí to nevyhnutne znamenať, že mu pomáha rozlúčiť sa so životom - hovorí pápež František. Uvažovať o tom týmto spôsobom znamená vzdať sa akejkoľvek nádeje. Znamená to považovať za samozrejmé, že po kňazovi príde hrobár. Pamätajme na to, že pomazanie chorých je jednou zo „sviatostí uzdravenia“, „starostlivosti“, ktorá lieči ducha. Keď je človek veľmi chorý, je vhodné udeliť mu pomazanie chorých. Keď je človek v pokročilom veku, je dobré, aby prijal pomazanie chorých.
Modlime sa, aby sviatosť pomazania chorých priniesla jej prijímateľom a ich blízkym Pánovu silu.“
Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom.
To, čo robil Kristus za života, sa teraz koná v cirkvi prostredníctvom sviatostí. Naša vôľa prijať sviatosť manželstva (a vyjadriť to viditeľne cez slová a úkony) sa spája s neviditeľným tajomným božím pôsobením a stáva sa nám tak prameňom mnohých milostí, ktoré potrebujeme, aby sme mohli lepšie žiť naše povolanie. To čo sa uskutočňuje, či vo vnútri tohto stavu preniká, spôsobuje, že manželia sú touto osobitnou sviatosťou posilňovaní a „akoby posvätení (zasvätení) na povinnosti a dôstojnosť svojho stavu. A k tomu dostávajú všetky milosti sviatosti manželstva. Je na nás, aby sme s nimi intenzívne spolupracovali…
***
Sviatosti sú privilegovanými činmi Krista, ktoré vďaka Duchu Svätému sa sprítomňujú (vo sviatostiach), keď sa stávajú privilegovanými „miestami“ komunikácie života Božieho – spásy v Ježišovi Kristovi.
Vlastne tieto sviatosti tvoria Cirkev, z druhej strany tieto sviatosti Cirkev spravuje. Cirkev je i miestom sviatostí, a ich základným spravujúcim, a súčasne prvým podmetom.
Vrcholom sviatostnosti Cirkvi je sedem sviatostí - iniciačných, uzdravujúcich a poslania. Sviatosti sú stretnutím Zmŕtvychvstalého, sú znakmi činnosti Boha, ustanovenými na to, aby Ho vlastne človek hľadal vo svojom živote, aby chápal život vo svetle Písma Svätého a dokázal rozpoznať Pána.
- Sviatosti nakoniec zaväzujú toho, kto ich prijíma, aby hľadal Boha v skutočnosti života.
- Z druhej strany sviatostná činnosť Boha pripomína a predpokladá odpoveď, spoluprácu celého človeka.
- Človek vo sviatosti dostáva všetko čo potrebuje k spáse
- zároveň si svojou spoluprácou s Kristom otvára prístup do vnútra pôsobenia sviatosti.
- Sviatosti sú totiž slobodnými gestami lásky zo strany Boha. Z vôle samého Boha sú tiež znakmi ekleziálneho poriadku.
- Neznamená to však zredukovanie milosti Božej na prostredníctvo Cirkvi.
- Sviatosti slávené v Cirkvi neobmedzujú činnosť Boha.
- Sviatosti, ako znaky blízkosti a lásky Boha, človek nachádza v Cirkvi, v ktorej Duch Svätý vedie ďalej dielo Krista.
- Úloha Ducha Svätého vo sviatostiach je v súčasnej etape dejín spásy nenahraditeľná.
- Jeho činnosť Cirkev neustále privoláva.
- Sviatosti sú prostriedkami na premenenie či premieňanie človeka.