Sobota
Manželská duchovnosť je duchovnosť zväzku, v ktorom prebýva Božia láska. Keď sa žije v rodine, ťažko predstierať a klamať, nemôžeme nosiť masku. Existuje bod, v ktorom láska manželského páru dosiahne maximálne oslobodenie a stane sa priestorom zdravej autonómie: keď človek objaví, že ten druhý nie je jeho, ale má omnoho dôležitejšieho vlastníka, svojho jediného Pána. Nikto si nemôže nárokovať vlastníctvo najosobnejšej a najtajnejšej intimity milovanej osoby, a len On môže stáť v centre jej života.
Nedeľa
Princíp duchovného realizmu má za následok, že manželský partner si nenárokuje, aby druhý plne uspokojoval jeho potreby. Je nevyhnutné, aby duchovné napredovanie - ako správne naznačil už Dietrich Bonhoeffer - každému človeku pomohlo “stratiť ilúzie” o druhom, a prestať očakávať od danej osoby to, čo je vlastné jedine Božej láske. To si vyžaduje vnútorné zriekanie sa. V manželstve sa prežíva aj pocit úplnej prináležitosti jednej jedinej osobe. Manželia prijímajú výzvu a túžbu spolu zostarnúť a pominúť sa, a tak odzrkadľujú Božiu vernosť. Toto pevné rozhodnutie, ktoré vyznačuje istý životný štýl je «vnútorná požiadavka zmluvy manželskej lásky», pretože «ten, kto sa nerozhodne milovať navždy, ťažko môže úprimne milovať čo len jediný deň»
Pondelok
Pripomínam Jána Pavla II.: «Ten, kto sa nerozhodne milovať navždy, ťažko môže úprimne milovať čo len jediný deň».Toto by však nemalo duchovný význam, keby šlo len o zákon dodržiavaný s rezignáciou. Je to prináležitosť srdca - tam, kde iba Boh dovidí (por. Mt 5,28). Každé ráno, keď človek vstáva, obnovuje pred Bohom toto rozhodnutie vernosti, nech sa počas dňa stane čokoľvek. A každý, keď ide spať, očakáva, že sa ráno zobudí, aby pokračoval v tomto dobrodružstve, s dôverou v Pánovu pomoc. Každý z manželov je tak pre toho druhého znakom a nástrojom blízkosti Pána, ktorý nás nenecháva samých: «Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20).
Utorok
Jednou z výziev sviatosti poslania je pomôcť ľuďom spoznať, že manželstvo nemožno chápať ako niečo uzavreté. Spojenie je reálne, je neodvolateľné a bolo potvrdené a posvätené sviatosťou manželstva. Ale pri spájaní sa manželia stávajú protagonistami, pánmi vlastného príbehu a tvorcami projektu, ktorý treba spoločne ďalej niesť. Pohľad sa obracia do budúcnosti, ktorú treba budovať deň po dni, s Božou milosťou - a práve preto sa od manželského partnera nežiada, aby bol dokonalý. Treba odložiť nabok ilúzie a prijať ho takého, aký je: nedokonalého, povolaného k rastu, na ceste.
Streda
Keď je pohľad na manželského partnera neustále kritický, naznačuje to, že ani manželstvo nebolo prijaté ako projekt, ktorý treba spoločne budovať - s trpezlivosťou, pochopením, toleranciou a štedrosťou.
Neustále kritizovanie a kontrolovanie spôsobuje, že lásku postupne nahrádza inkvizičný a neúprosný pohľad, kontrolovanie zásluh a práv, protesty, súťaženie, sebaobrana.
Ohromne sa vie starať o všetko možné...
Ten, čo mne rozprával o starostlivosti o vinohrad a víno si síce uvedomil, že rovnako by sa mal starať o svoje manželstvo, ale súčasný stav tomu nezodpovedá...
Štvrtok
Ak sa u jedného z manželov, ktorý chce pomáhať iným manželstvám či jednotlivcom objaví, že sa nestará o svoje a ešte si to uvedomuje, že tá žena vlastne nevie čo chce, má také a také chyby... a svoje nevidí... a sťažuje sa, je to zlé...
Pápež František má tabuľku s nápisom „sťažovanie je zakázané“, ktorú dostal od tých čo boli na audiencii a dal si ju na dvere, hovorí: „Sťažovanie sa je zlé“ – nielen na iných, ale aj na seba samých, keď sa nám všetko javí pochmúrne. „Je to zlé, pretože nám berie nádej“. Je to kultúra sťažovania a teda kultúra Satana.
„Nezahrávajme sa a nezačnime žiť iba so sťažnosťami, ale ak sa niečo nedarí, utiekajme sa k Pánovi a zverme sa mu. Neživme v sebe sťažnosti, pretože berú nádej, zastierajú pohľad na nové horizonty a uzatvárajú nás do seba samých, a to škodí nášmu srdcu“.
Manželia sa tak stávajú neschopnými vzájomnej podpory, aby mohli obaja dozrievať a rásť v jednote.
Piatok
Tešíte sa, že z tých čo Vám boli zverení niečo bude? Nesmieme byť z toho a nato pyšní. Ale je dôležité, aby sme si boli vedomí, že keď človek, ktorý miluje, dokáže druhému urobiť dobre alebo keď vidí, že druhému sa darí a prežíva to s radosťou, vtedy Bohu vzdáva chválu, pretože «veselého darcu miluje Boh» (2 Kor 9,7).
František hovorí, že náš Pán si osobitným spôsobom cení toho, kto sa teší z radosti druhého. Ak nebudeme živiť našu schopnosť tešiť sa z prospechu druhého a budeme sa koncentrovať len na naše potreby, odsúdime sa na život v obmedzenej radosti, pretože - ako povedal Ježiš - «blaženejšie je dávať ako prijímať!» (Sk 20,35). Vy ste sa tu rozdávali - buďte preto pokorní, lebo za všetkým je Pán…
Darí sa nám v našich rodinách?
Rodina vždy musí byť aj miestom, o ktorom každý, komu sa v živote podarí spraviť niečo dobré vie, že to tam s ním oslávia.